Pomáhať ľuďom je psou povinnosťou politikov

  • access_time24.01.2020
  • Pomáhať ľuďom je psou povinnosťou politikov

    Rozhovor s MARTINOM BORGUĽOM, bývalým bratislavským komunálnym politikom, o tom, ako by mal fungovať každý politik aj o jeho rozhodnutí kandidovať v nadchádzajúcich parlamentných voľbách za hnutie Sme rodina.

    Bratislavčania si vás dlhodobo spájajú s mestskou a staromestskou komunálnou politikou. Prednedávnom ste ale oznámili, že vstupujete do „veľkej“ politiky a budete kandidovať za hnutie Sme rodina. Pomerne prekvapujúce rozhodnutie…

    MB: A viete, že ani nie? Naopak, ja to vnímam ako úplne prirodzené pokračovanie mojej doterajšej politickej práce. Pozrite, v komunále som pôsobil dvanásť rokov a mojou zásadou vždy bolo robiť také aktivity, vďaka ktorým by sa ľuďom v tomto meste lepšie a príjemnejšie žilo. Nerečniť, nepolitikárčiť, ale konkrétne robiť a pomáhať. 

    Napríklad – keď sa mi zdalo, že samospráva zlyháva v čistote, tak som sám pre Staromešťanov zaobstaral kontajnery, aby si mohli upratať svoje okolie alebo som zorganizoval zametanie ulíc Starého Mesta v spolupráci s justičákom. Keď som stále dokolečka chodil okolo vyschnutých a zvädnutých kvetináčov a vedel som, že samospráve bude trvať, kým sa rozhýbe, zobral som partiu pomocníkov a svojpomocne sme vysadili novú zeleň. Keď ma oslovili ľudia z jedného sídliska, že tam majú trčiace klince na ihrisku a priestor je pre deti nebezpečný, ale nevedia sa domôcť pomoci od mesta, tak som to ihrisko dal opraviť na vlastné náklady. A keď som mal pocit, že Medická by mohla viac žiť kultúrou, oslovil som obľúbené Stražanovské divadlo a každé leto sme tu organizovali bábkové predstavenia pre deti. Oprava chodníkov, čistenie pamätníkov, akcia Spoznaj Staré Mesto či projekt obnovy Propeleru – aktivít za tých dvanásť rokov bolo naozaj neúrekom. A robil som to všetko nie preto, že som musel, ale preto, že som chcel. Preto, že som svoje pôsobenie v politike bral ako poslanie, ako pomoc ľuďom. Doteraz som to robil na komunálnej úrovni a teraz by som sa o to rád pokúsil na tej celoslovenskej.

    Predsa len je rozdiel robiť politiku „v malom“ – organizovať rôzne verejnoprospešné akcie pre jednu mestskú časť a ísť do veľkej politiky… 

    MB: Princíp, že politik je tu pre ľudí, a nie naopak, že on bol ľuďmi zvolený, aby potom pre nich pracoval a pomáhal im, je úplne rovnaký, či pôsobíte v komunálnej alebo vo vysokej politike. Rozdiel je v tom, do akej miery a v akom rozsahu viete ľuďom pomôcť. Niektoré zásadné problémy jednoducho na úrovni komunálu nevyriešite. 

    Aby som bol konkrétny. Vždy som sa napríklad snažil pomáhať staromestským seniorom. Organizoval som pre nich poznávacie zájazdy, koncerty, pomohol som nejakou tou korunou na vybavenie seniorských centier aj úplne individuálne, ak ma niekto o pomoc požiadal. Keď ale na spoločných stretnutiach prišiel rad na tému dôchodkov, nedokázal som im pomôcť. Konkrétne 13. dôchodok. Zoberte si tú nehoráznosť našich politikov, že namiesto toho, aby ho všetci dôchodci bez rozdielu dostali, a v plnej výške, dostanú tzv. vianočný príspevok, ale aj to len niektorí a vo výške, ktorá absolútne závisí od ľubovôle politikov. Nie je to nespravodlivé a ponižujúce? Ľudia, ktorí celý život pre tento štát pracovali, majú mizerný dôchodok a ešte aj ten vianočný príspevok, ktorého vyplatenie by malo byť psou povinnosťou politikov, dostanú len podaktorí a ako almužnu? Ako komunálny politik si to môžete vypočuť, ale pomôcť nedokážete. Vo vysokej politike, ak dostanete mandát, môžete niečo zásadné zmeniť a ľuďom reálne pomôcť.   

    Rozumiem. V tejto súvislosti – prečo vstup práve do hnutia Sme rodina?

    MB: Poopravím vás. Nevstúpil som do hnutia, nie som jeho členom. Ale prijal som ponuku Borisa Kollára kandidovať za ich hnutie. Pretože práve u nich som v najväčšej miere našiel to, čo som sa aj ja snažil presadzovať v komunále – pomoc ľuďom. Sme rodina je strana, ktorá sa naozaj snaží pomáhať. Tým, ktorí si nevedia pomôcť sami a ktorí potrebujú pomoc od štátu. Toto hovorím s úplnou vážnosťou. Môže sa vám predseda hnutia páčiť, alebo nepáčiť, môžete mať výhrady k jeho súkromnému životu, ale toto sú fakty. Sme rodina prichádza v parlamente pravidelne s návrhmi zákonov, aby uľahčili život alebo pomohli tým najzraniteľnejším – exekučná amnestia, zvýšenie rodičovského príspevku, zrušenie doplatkov za lieky, zavedenie mimoriadneho príspevku pre dieťa nastupujúce do školy a množstvo ďalších. 

    Borisa Kollára som poznal dávno predtým, ako vstúpil do politiky. Poznal som ho ako človeka, ktorý len tak, z dobrej vôle, pretože chcel, pomohol mnohým ľuďom. A robí to doteraz, potichu, bez medializácie. Musím, až s istým začudovaním, povedať, že vstup do politiky ho vôbec nezmenil a snahu pomáhať obyčajným ľuďom si do politiky preniesol.

    Ak hovoríte o pomoci hnutia obyčajným ľuďom – môžete byť konkrétnejší? Čo Sme rodina ponúka, aký je jej volebný program?

    MB: Sme rodina ide do volieb s programom, ktorý má pre nich príznačný názov Pomoc rodinám 2020. Ak by som mal menovať len jednu vec  z programu, určite by to bolo nájomné bývanie. Mať na Slovensku vlastné bývanie je pre obrovské množstvo hlavne mladých ľudí veľký, často až neriešiteľný problém. Chodíte do práce, riadne pracujete, ale váš príjem nie je taký, aby ste si mohli dovoliť vlastné bývanie. A hypotéka je pre vás tiež likvidačná. Nezostáva vám teda nič iné, len zostať bývať s rodičmi. Na Slovensku až 74 % ľudí vo veku 18 – 30 rokov žije stále so svojimi rodičmi. Je to najvyšší podiel v celej EÚ. Napríklad len v Bratislave cca 120 000 ľudí „funguje“ tak, že v jednej domácnosti žijú spoločne rodičia a ich dospelé deti. To sú obrovské čísla. 

    Sme rodina prichádza s návrhom, ako vybudovať desaťtisíce štátnych nájomných bytov ročne. Keďže ich bude stavať štát, aby pomohol svojim občanom, a nie pre zisk, stavba bude hneď na začiatku o 40 % lacnejšia. Štát bude stavať vo veľkom, a tak dostane od dodávateľov úplne iné množstevné zľavy na materiály ako súkromný developer, a štát, ako najdôveryhodnejší klient, ktorý nemôže skrachovať, dostane aj v banke úplne iné podmienky. Vďaka tomu sa nájomné napríklad pri 2-izbovom byte môže dostať na úroveň cca 200 eur, čo už si väčšina ľudí môže dovoliť. A bývajú vo svojom! Vôbec to nie je zložité alebo nemožné, stačí len, aby politici chceli pomáhať.

    Projekt nájomného bývania, ako aj celý program strany, ale predovšetkým „nastavenie“ v strane, to, že politiku vnímajú ako službu ľuďom, ma presvedčilo, aby som vo svojej politickej práci pokračoval. V Sme rodina som našiel tú správnu „platformu“ pre realizáciu môjho vlastného pohľadu na politiku a politika – práca pre ľudí a pomoc tým, ktorí to potrebujú.

    Podobné články