Čo sa to vlastne deje v zariadeniach pre seniorov?

  • access_time16.04.2021
  • Čo sa to vlastne deje v zariadeniach pre seniorov?

    Prípadov týrania, zlého zaobchádzania a hrubého zanedbávania starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb pribúda. O niektorých sa dozvieme prostredníctvom médií, mnohé ale zostanú pred očami verejnosti a, bohužiaľ, aj pred kontrolou, skryté.

    Keď sa tento rok v médiách objavila správa o týraní seniorov v zariadení sociálnych služieb v Prievidzi, bol to šok. Mnoho ľudí si ale povedalo, že je to len ojedinelý prípad, že predsa také niečo sa nemôže diať „normálne“. Pred mesiacom sa ale objavil rovnako šokujúci prípad týrania v ružinovskom zariadení pre seniorov. A na povrch vypláva, že tých prípadov je ďaleko viac, len sa o nich nehovorí. Na druhej strane – aj tu platí, že každá minca má dve strany.

    Psychické aj fyzické týranie

    Prípady v Prievidzi a v bratislavskom Ružinove je predovšetkým potrebné dôkladne prešetriť. A zároveň musíme urobiť všetko pre to, aby sa podobné zverstvá ako v uvedených zariadeniach už nikdy a nikde neopakovali. Podľa medializovaných správ mali obete modriny, tržné rany, boli dehydrované a hygienicky zanedbané. Považujem za absolútne zlyhanie, ak si personál zariadenia, resp. nejakí jeho jednotlivci, riešia svoju frustráciu na bezbranných senioroch. Ide často o ležiacich, nemohúcich, ťažko komunikujúcich ľudí, ktorí potrebujú predovšetkým porozumenie, pozornosť a vľúdnosť. Najmä v tejto dobe, keď sú pre pandémiu absolútne izolovaní od svojich blízkych a dlhé týždne zatvorení len v priestoroch zariadenia, je extrémne dôležitý láskavý a ľudský prístup. Veľakrát je ale úplná náhoda, že sa, jemne povedané, tieto „pochybenia“ dostanú na svetlo sveta. Seniorom v zariadeniach je totiž často zamedzený prístup k rodine, aby „nežalovali“. Sú aj prípady, kedy nemajú možnosť poprosiť o pomoc ani telefonicky, buď pre imobilitu alebo zamedzený prístup k telefónu. Nevedia sa dovolať pomoci.

    Prečo k tomu dochádza?

    Teraz sa na to treba pozrieť aj z druhej strany. Problémom totiž ani zďaleka nie je neľudský prístup personálu. Príčiny sú inde a sú ďaleko hlbšie. Spočívajú v dlhodobej zanedbanosti celého nášho sociálneho systému. Finančné ohodnotenie opatrovateliek a ostatného pomáhajúceho personálu je také nízke, že nikto nechce túto prácu robiť. Zariadenie tak pokojne prijme do zamestnania niekoho z ulice, bez kvalifikácie a certifikátu. Nedostatok personálu, nesmierne náročná práca, za ktorú dostanete základnú mzdu – to sú tie hlavné dôvody, prečo k zanedbávaniu starostlivosti dochádza. Ak pripadajú 2 opatrovateľky na 40 – 50 klientov, ak ťahajú 24-hodinové služby, prípadne dlhšie (čo sa v zariadeniach dialo a ešte stále deje kvôli výpadkom personálu z dôvodu korony), naozaj nie je v ľudských silách postarať sa plnohodnotne o všetkých. Veď len samotné kŕmenie imobilných či hygiena ležiacich pacientov potrebuje istý čas a pokoj. Kde vziať pri takýchto podmienkach ešte čas a silu na milé slovo a láskavý prístup?

    Čo s tým?

    V týchto dňoch sa veľa hovorí o doplnení a aktualizácii Programového vyhlásenia vlády. Som presvedčený, že to treba urobiť. Po roku jeho fungovania už vieme povedať, čo v ňom chýba a na čo sa zabudlo. Napríklad na opatrovateľky – v Programovom vyhlásení vlády o nich nájdete len veľmi málo. Pritom sú pilierom celého sociálneho systému. Bez opatrovateliek, ošetrovateľov, sanitárov sa nebude mať kto o seniorov starať. Preto chcem túto oblasť do obnoveného vyhlásenia vlády dostať. Pretože ľudia, ktorí sa starajú o našich rodičov a starých rodičov, si zaslúžia lepšie pracovné podmienky, spoločenský status a finančné ohodnotenie, ako dnes majú. Len aj sa ich podmienky zlepšia, bude ich v zariadeniach dostatok a naši seniori dostanú adekvátnu a láskavú opateru, akú si zaslúžia.