Určite by som prijal v politike viac žien. Empatiu by do nej mohli vniesť práve ony.

  • access_time26.02.2020
  • Určite by som prijal v politike viac žien. Empatiu by do nej mohli vniesť práve ony.

    Pán Borguľa, máme doslova pár dní pred voľbami. Ako sa cítite?

    Asi ako všetci – unavený, momentálne aj chorý a zároveň už netrpezlivo očakávajúci výsledky. Kampaň bola náročná, ale aj veľmi poučná – spoločne s predsedom hnutia SME RODINA Borisom Kollárom sme prešli celé Slovensko, hovorili sme s množstvom ľudí. Keď počúvate tie príbehy a naozajstné problémy, ktoré ľudí trápia, často je vám naozaj smutno. Spoločným menovateľom väčšiny tých rozhovorov bolo – „politici na nás „kašlú“, myslia len na seba a svoje peňaženky. My, obyčajní ľudia, sme im ukradnutí.“ Vtedy cítite zlosť, bezmocnosť. Pretože viete, že majú pravdu… Zároveň som bol potešený a aj hrdý, keď mnohí ľudia práve Borisa a SME RODINA vnímali inak. Borisa ako človeka, ktorý ľuďom nezištne pomáha. A hnutie ako tých, ktorí sa snažia presadiť zákony na pomoc práve tým obyčajným, bežným ľuďom.

    Predtým ste boli aktívny v komunálnej politike. Čo bol pre Vás zásadný moment pre vstup do politiky?

    Do politiky som vstúpil pomerne mladý, mal som len 28 rokov. Pre mňa to bolo úplne prirodzené. Od narodenia bývam v Bratislave a mám k tomuto mestu hlboký vzťah. Pokladám sa za lokálpatriota. Neviem prečo, ale vždy som si všímal, aké je Bratislava mesto, chodil som s otvorenými očami. Videl som, kde je zanedbaná čistota, zničený pamätník, kde by mohol byť malý parčík namiesto kopy betónu. Všetci sa snažíme, aby sme mali pekne a čisto doma, ale náš záujem o krásu a čistotu by nemal končiť na prahu nášho príbytku. Aj to, čo je pred naším domom a ako vyzerá naša ulica, je predsa súčasťou našich životov. A ja som sa rozhodol, že chcem pre toto mesto niečo urobiť, reálne pomôcť ľuďom, aby sa im tu lepšie a príjemnejšie žilo. Výhodou (a zároveň aj nevýhodou) komunálnej politiky je, že ste v priamom, doslova osobnom kontakte s ľuďmi. Ak urobíte niečo pozitívne, ľudia vás pochvália, ak sa im ale niečo nepáči, vynadajú vám priamo na ulici. Mňa táto práca pre ľudí veľmi bavila a tešila.

    Iba pre predstavu: ako vyzerá váš pracovný deň takto krátko pred voľbami?

    Vstávam veľmi skoro, okolo pol 6. Dám si rannú kávu, prečítam noviny. Mám dve malé deti, syna a dcérku, a aj keď mám ten najzaneprázdnenejší deň, deti do škôlky a školy vodím vždy ja. Toto je náš spoločný ranný rituál a ja mám tieto chvíle veľmi rád. Následne prichádzam do práce a začína kolotoč pracovných a politických stretnutí, riešení, vybavovačiek. Väčšinou až do neskorého večera. Ale opäť – večer musím byť vždy s deťmi. Aj keď len hodinu, povečeriame spolu celá rodina, porozprávame sa. Ak mám napríklad aj pracovnú večeru, vždy si to zariadim tak, že prídem z práce domov, som s deťmi a na stretnutie odchádzam až potom, keď zaspia.



    Už viete, čo urobíte ako prvé, keď tento humbug skončí? A to bez ohľadu na výsledky volieb.

    Možno si aj pôjdem niekde oddýchnuť, ale určite nie na dlho. Som tak trochu workoholik, ale ten pozitívny – mňa práca jednoducho baví.

    Vy sám ste v minulosti pôsobili v inej politickej strane, ako ste už spomenuli vyššie, dnes ste súčasťou hnutia SME RODINA. Ako vnímajú Vaše politické aktivity Vaši známi, priatelia a rodina?

    Moje okolie vie, že som hyperaktívny človek. Keď som s komunálnou politikou skončil, netrvalo dlho a tá verejná práca, to, že môžete niečo urobiť pre svoje mesto a pre ľudí v ňom žijúcich, mi začala chýbať. Mne to prinášalo naozaj radosť, keď sa mi podarilo napríklad upraviť roky zanedbaný pamätník, vysadiť niekde s mojimi spolupracovníkmi novú zeleň alebo organizovať letné bábkové predstavenia v Medickej záhrade, kde každú stredu chodili stovky rodín so svojimi ratolesťami. Keď prišla ponuka od Borisa Kollára kandidovať za SME RODINA, videl som v tom prirodzenú kontinuitu mojej doterajšej práce, kde na prvom mieste vždy stála pomoc ľuďom. A to je základné heslo aj hnutia SME RODINA.



    Sám ste boli súčasťou mnohých politických diskusií, stretli ste sa zoči-voči rôznym politikom a museli reagovať na ich tvrdenia, poznámky. Máte nejaký trik na to, ako to ustáť bez emócií a s chladnou hlavou?

    Neklamať, nezavádzať, nepodvádzať. A veriť v to, čo robíte.

    Čo dnes nesmie chýbať dobrému politikovi?

    Tých vlastností je určite viac – mal by byť zodpovedný, spoľahlivý, pracovitý, odborne zdatný. Takto by sme mohli pokračovať, ale ja by som predsa len vyzdvihol jednu vlastnosť – empatia. Bohužiaľ, práve tá mnohým politikom chýba, a preto sú takí vzdialení obyčajným ľuďom a ich problémom. Ľudia sú pre nich len čísla v nejakých tabuľkách. Keď nemá v sebe politik empatiu voči ľuďom, stáva sa z neho egoista, ktorý myslí len na seba a svoj prospech. A to je zle. Pretože politici sú tu pre ľudí, nie naopak. Ľudia si ich zvolili a ich psou povinnosťou je ľuďom pomáhať. Bez empatie to ale nejde. Jedným z dôvodov, prečo dnes kandidujem za SME RODINA je, že ich nastavenie a vnímanie toho, ako treba robiť politiku, je od základu iné. Dôkazom je ich práca v parlamente, kde pravidelne prichádzajú s návrhmi zákonov, aby uľahčili život alebo pomohli tým najzraniteľnejším – exekučná amnestia, zvýšenie rodičovského príspevku, zrušenie doplatkov za lieky, zavedenie mimoriadneho príspevku pre dieťa nastupujúce do školy a množstvo ďalších. Oni myslia na ľudí a chcú im pomáhať, aby sa ľuďom naozaj už začalo v tejto krajine lepšie žiť.



    Prečo si myslíte, že v politike prevažujú muži?

    Asi preto, že je to práca náročná časovo a často aj emocionálne. Bohužiaľ, niekedy spôsoby a komunikácia, inak povedané, politická kultúra, sú dosť nevyberavé. Ak sa chce žena venovať aj rodine a nechce pracovať vo vyčerpávajúcom prostredí, politika nie je to pravé miesto. Ja som ale veľmi rád, že v SME RODINA máme veľa žien, zastrešujú u nás napríklad sociálnu oblasť, zdravotnícvo, vzdelávanie. A určite by som prijal viac žien v politike. Ženy pokladám za zodpovednejšie, svedomitejšie, spoľahlivejšie. A predovšetkým – empatickejšie. O empatii, ktorá v politike a politikom chýba, sme už hovorili. Do politiky by ju teda mohli priniesť aj práve ženy.

    Na sociálnej sieti máte veľa hejterov, ale naopak aj sympatizantov. Ako by ste opísali Vašu fanúšikovskú základňu?

    Keď ste verejne činná osoba, vždy máte na sociánych sieťach veľa ľudí, ktorí vás podporujú a ešte viac tých, ktorí vás „nemusia“ a musia to poriadne nahlas aj povedať. Ja to robím tak, že ak dostanem aj nepríjemnú otázku, vždy odpoviem. Neskrývam sa, neignorujem, nemažem (pokiaľ komenty nie sú vulgárne). Ľudia majú právo sa vás pýtať a malo by byť vašou povinnosťou odpovedať. Často sa nejaká otázka môjho oponenta rozvinula do plodnej debaty, vysvetlili sme si naše stanoviská. Horšie je, keď vás niekto naozaj len hejtuje, uráža. Ale ja som človek veľmi otvorený, nemám čo skrývať. A preto som často takýmto hejterom odpísal, že sa s nimi rád stretnem a môžeme sa o danej veci porozprávať. A verejne, priamo do diskusie, som poslal moje telefónne číslo a e-mail. Nikdy sa neozvali. Aj podľa toho vidíte, že týmto ľuďom nejde o diskusiu, vysvetlenie, ale len o hejt.



    A na záver Vás poprosím o odkaz pre našich čitateľov, ktorí možno ešte nie sú presvedčení, či v sobotu vôbec pôjdu k urnám. Prečo by mali?

    Ak tu má nastať skutočná zmena, musí konečne skončiť garnitúra politikov, ktorí pracovali buď len pre horných 10 tisíc ako kedysi HZDS a doteraz SMER-SD, alebo pre úspešných 500 tisíc ako SDKÚ a jej klony. Ktorí mysleli len na seba a svojich oligarchov. Ktorí, bohužiaľ, rozkradli tento štát. Musia prísť politici, ktorí budú myslieť na zvyšných päť miliónov ľudí. A budú chcieť riešiť problémy, ktoré títo ľudia majú a z ktorých mnohí si nevedia pomôcť sami. Preto je dôležité, aby sme išli voliť a zvolili si politikov, ktorí sú svojím prístupom a dlhoročnou prácou pre ľudí garantom toho, že sa rovnako budú správať aj po voľbách.